Walburga „Dolly“ Korschel  (1880 – 1961) bola dcérou nemeckých imigrantov a vyrastala na chudobnej farme na Stredozápade USA. Vydala sa za Freda Oesterreicha , bohatého majiteľa prosperujúcej továrne na výrobu záster. Pár sa usadil v Milwaukee, ale manželská idyla sa onedlho po svadbe rozplynula. Frank totiž hodloval alkoholu a Dolly nebola náležite sexuálne uspokojená. „Jej oči a jej chúťky pritiahli do jej života dlhú šnúru mužov a jedného potom poslali na smrť,“  napísali neskôr noviny LA Times.

V nezvyčajne teplom jesennom dni roka 1913 Dolly požiadala Freda, aby jej poslal z továrne niekoho na opravu šijacieho stroja. Keď potom 17-ročný Otto Sanhuber zaklopal na ozdobné vchodové dvere, otvorila mu tridsaťtriročná žena, ktorá mala na sebe len pančucháče a priesvitný hodvábny župan. Zaprášený šijací stroj značky Singer zostal nedotknutý v spálni, čo sa ale nedalo povedať o pani Oesterreichovej. Ten deň začal medzi Dolly a Ottom nezvyčajný milostný románik, ktorý trval viac ako desať rokov.

Na začiatku ich milostného vzťahu sa dvojica schádzala v hoteloch. Čoskoro ale stratili zábrany a oddávali sa telesným radovánkam v pohodlí manželskej postele. Časté návštevy mladého Otta však čoskoro vzbudili pozornosť ľudí v susedstve. Dolly im vysvetľovala, že je to jej „potulný nevlastný brat“, však aby rozptýlila akákoľvek podozrenie, vymyslela svojrázne riešenie. Otto dá v továrni výpoveď a nasťahuje sa k nim do podkrovia. Tam jej manžel nikdy nechodí, a budú tak mať možnosť sa každý deň nerušene schádzať a potajomky smilniť.

Otto s týmto nápadom súhlasil, hoci to znamenalo vzdať sa všetkých kontaktov a skrývať sa pred svetom. Ako priznal pre noviny LA Times o mnoho rokov neskôr, bol sexuálnym otrokom Dolly, ktorú miloval, „ako chlapec miluje svoju matku“, a z lásky k nej sa nechal dobrovoľne uväzniť. Po večeroch hltal hromady brakových knižiek, ktoré mu Dolly nosila z knižnice, a dokonca začal skladať vlastné príbehy.

Tajomný duch z podkrovia

Takto žil Sanhuber v podkroví domu Oesterreichových nepozorovane päť rokov, mal pravidelný sex s Dolly a dokonca uverejnil pod pseudonymom niekoľko svojich poviedok v brakových magazínoch. Medzitým Fred Oesterreich začal pochybovať o svojom duševnom zdraví . Počul nevysvetliteľné zvuky z podkrovia, mizli mu cigarety a niektoré noci sa mu zdalo, že škárou pod dverami zazrel, ako sa vlečú okolo tajomné tiene. Na to konto sa rozhodol presťahovať, bez toho aby tušil, že neznámy fantóm ho bude nasledovať aj do nového bydliska.

Dolly s presťahovaním súhlasila za podmienky, že nový dom bude mať podkrovie. Tam si potom presťahovala svojho, vtedy už 22 ročného milenca. V Los Angeles manželstvo Oesterreichových prechádzalo už vážnou krízou. Fred pil čím ďalej viac a hádky medzi manželmi nadobúdali čoraz väčšej agresivite. 22. augusta roku 1922 prepukla obzvlášť ostrá hádka a Sanhuber, z obáv o život svojej milenky, zbehol dole, ozbrojený dvoma Fredovými pištoľami. Tri guľky napálil priamo do krku svojho soka a na mieste ho zabil .

Utajená vražda

Milenci sa potom rozhodli narafičiť scénu tak, aby to vyzeralo, že došlo k lúpežnému vlámaniu. Sanhuber zobral Fredove diamantové hodinky a zamkol Dolly do komory. Ukryl sa opäť v podkroví, zatiaľ čo Dolly kričala hlasno o pomoc. Jeden zo susedov to začul a zavolal políciu. Tá nemala dôvod Dolly neveriť. Veselá vdova tak zdedila po manželovi všetky jeho bohatstvo a kúpila si nový dom. S priestranným podkrovím samozrejme.

Aj keď už nebol dôvod, prečo tam naďalej ukrývať milenca, vzťah tých dvoch, založený na dominancii a podriadenosti, pokračoval v rovnakých koľajach. Dolly navyše nadviazala vzťah so svojím právnikom Hermannom Shapiro , a od toho okamihu začala robiť sériu chýb, ktoré jej neskôr usvedčia z trestného činu.

Tou prvou bolo to, že Hermannovi venovala diamantové hodinky. Ten ale spoznal, že to sú tie, ktoré boli odcudzené jej nebožtíkovi manželovi. Dolly však Hermannovi sladkým hlasom vysvetlila, že ich našla pod vankúšom sedadla a nevidela dôvod, prečo o tom informovať polici. Pre istotu ale ešte v ten istý večer požiadala svojho tretieho milenca, Roya Klumba , aby vyhodil obe vraždiace zbrane do dechtovej jamy. Keď sa s ním neskôr rozišla, ohrdnutý milenec to nahlásil polícii.

Dolly potom policajti zadržali a vypočúvali, ale neboli schopní vysvetliť, ako sa mohla zvonku zamknúť v komore, preto nakoniec upustili od obvinenia a prepustili ju z väzby. Lenže Dolly sa predtým dopustila ďalšej chyby, keď v čase svojho zadržania poprosila Shapiro, aby nosil jedlo jej „potulnému nevlastnému bratovi“ do podkrovia . Sanhuber bol šťastný, že po rokoch žitia na samotke konečne vidí nejakého muža a má sa s kým porozprávať. Rozhovoril sa a prekvapeného právnika zahrnul pikantnými historkami o svojom dlhoročnom sexuálnom zneužívaní. Shapiro mladíka vyhodil z domu a ten zo zúfalstva utiekol do Kanady, kde si zmenil meno a oženil sa.

Zločin a žiadny trest

Dolly sa s Hermanom rozišla v roku 1930, keď sa v rovnakej dobe čírou náhodou do Los Angeles vrátil Otto Sanhuber. Nahnevaný Shapiro šiel oboch milencov udať na políciu. Boli zadržaní a skončili pred súdom, Sanhuber bol obvinený z vraždy. Pretože však od zavraždenia Oesterreicha uplynulo už osem rokov, bol jeho skutok premlčaný , takže bol nakoniec zbavený obvinenia, rovnako ako Dolly. Tá si potom našla nového milenca a zostala s ním tridsať rokov, dokonca sa za neho aj vydala. Zomrela v roku 1961 v 81 rokoch.

Sanhbuer, ktorý v očiach verejnosti získal nálepku nemorálneho sexuálneho devianta a vraha , radšej odišiel z Los Angeles a zmizol nevedno kam. Prípad totiž v roku 1930 niekoľko mesiacov plnil stránky novín.

„Žiadna fikcia nie je dramatickejšia než príbeh o neočakávanej hádke na chodbe „, súboji, vražde, uzamknutie pani Oesterreichové do komory s kľúčom zvonku a tajomné zmiznutie vraha späť v jeho nore,“ napísali noviny LA Times v roku 1930 a dodali: „Áno, musíme uznať, že život opäť predčil fikciu.“  

Nezabudnite článok zdieľať aj s vašimi priatelmi na facebooku!

Archeológovia ani egyptológovia nedokážu s istotou určiť, ako dlho trvalo preddynastické obdobie starého Egypta. „Egypťania sa pýšia tým, že sú najstaršími ľuďmi na svete,“ napísal rímsky učenec Pomponious Mela žijúci v 1. storočí nl „V ich autentických análoch sa môžeme dočítať, že od začiatku ich existencie hviezdnej dráhy štyrikrát zmenili svoj smer a Slnko dvakrát zapadlo v tej časti oblohy, kde dnes vychádza. „

Táto trochu zvláštna zmienka podľa bádateľa Grahama Hancocka zrejme súvisí s precesním pohybom zemskej osi , v dôsledku ktorej sa mení poloha svetového pólu na oblohe a poloha svetového rovníka.

Fragment turínskeho papyrusu, ktorý popisuje zlatý vek, kedy vládol boh Ptah.

Ako je známe, starí Egypťania odvodzovali svoj pôvod od bohov, ktorí nepochádzali zo Zeme, ale odkiaľsi z kozmu. Za pravdu im dáva rad starovekých textov, z ktorých čerpajú cenné informácie sami egyptológovia. Tak napríklad Turínsky zoznam kráľov , ktorý vznikol v čase vlády panovníka Ramessa II. , Predstavuje najvýznamnejšií pôvodne chronologický prameň pre staroegyptské dejiny. Pôvodne obsahoval okolo 300 kráľovských mien. Výpočet začína vládou bohov a tzv. Následníkov Horových, ďalej udáva počet dní, mesiacov a rokov panovania jednotlivých kráľov od 1. dynastie až po koniec 17. dynastie, teda k počiatku Novej ríše. Záhadou je, prečo mainstreamová veda tento text považuje za čistý mýtus a úplne zabúda väčšinu jeho oznámení.

Palermská doska je označenie používané v egyptológii pre fragmenty čadičovej stély, na ktorej bol po oboch stranách zaznamenaný zoznam staroegyptských panovníkov. Názov je odvodený od sicílskeho mesta Palermo, kde sa v múzeu nachádza najväčší z jej zlomkov.

Ďalším starovekým prameňom, ktorý spomína preddynastického vládcu starovekého Egypta je takzvaná Palerma doska , na ktorej bol po oboch stranách zaznamenaný zoznam staroegyptských panovníkov. Text začína o mytologickom kráľovi, ktorému je pripisovaná vláda mnohých tisíc rokov, až k bohu Horovi, ktorý vládu odovzdal prvému ľudskému kráľovi Menimu , ktorým začína 1. dynastia. Nasledujúci panovníci sú uvedení až do doby vzniku dosky, teda do 5. dynastie.

Tiež egyptský veľkňaz Manetha, ktorý žil v 3. storočí pnl a mal neobmedzený prístup k starovekým spisom uloženým v preslávenej Alexandrijskej knižnici , odkazoval vo svojich tri zväskových Egyptských pamätihodnostiach k božským vládcom v predfaraonských dobách. Tie delil do troch rôznych kategórií – na bohov, Heroe (polobohov) a duchmi zomrelých (Manes).

Dnešný egyptológovia síce z Manethoveo rozdelenia egyptských dejín a vládcov do dynastií síce vychádzajú, uznávajú zoznam faraónov, ale úplne opomínajú čokoľvek, čo sa týka preddynastickej vlády bohov, lebo to nezapadá do súčasnej vedeckej paradigmy. A to napriek tomu, že Manetha je inak považovaný za duchovného otca egyptológie.

Bráni im v tom okrem iného to, že podľa Manetha bohovia v Egypte vládli nie desiatky, ale stovky rokov! Tak napríklad doba vlády boha Rea trvala tisíc rokov, boh Šu panoval údajne sedemsto rokov, Geb 500 rokov, Thovt dokonca 1570 rokov. Keď sa to spočíta dohromady, trvala línia bohov a polobohov celkom 23 200 rokov . Táto predstava je však pre súčasnú vedu neakceptovateľná, hoci podľa Biblie bol priemerný vek desiatich biblických patriarchov pred potopou 857,8 roka.